Nádherné Orinoko

Peter "Becko" Ondrejovič, CK ANAKONDA - 21.3.2013

Spoznal som močaristú orinockú deltu, tajuplný svet stolových hôr, pestrý život zvierat na savanách, atraktívne karibské pobrežie, aj zasnežené Andy. Mnoho rokov mi však zamestnávala myseľ najnedostupnejšia oblasť Alto Orinoko – Horné Orinoko.

Detský sen je ako program v mysli. Časom som túto krajinu začal aj skutočne spoznávať. Bola to láska na prvý dotyk. A tak som za seňoritou Venezuelou začal chodiť pravidelne. Šarmantnú krajinu, ktorú stredom predeľuje práve rieka Orinoko, som prešiel takmer zo všetkých strán.

Orinoko

Orinoko /alebo aj Orinoco/, ako všetky rieky sveta, nielen veľtoky akým je, prináša do krajiny ľudí a s nimi aj mnohé výdobytky moderného sveta. Postupne sa osídľujú nové a nové oblasti, ešte nedávno patriace len kráľovstvu divočiny. Noví prisťahovalci, či už potomkov Španielov, otrokov alebo pôvodných amazonských indiánov, tvoria pestrofarebnú ľudskú zmes všetkých odtieňov čokolády. Málo kto a málo čo odoláva zmenám. Tak aj pôvodní indiáni sa stále menej chcú podobať svojim hrdým predkom – tým nahým a divokým, tým, ktorých my z iného sveta tak stále chceme vidieť. Dnes drvivá väčšina indiánov v celej Amerike prijala už viac či menej civilizovaný spôsob života. Ľudia kdekoľvek menia životný štýl a chcú sa čo najviac podobať tým, ktorí udávajú rytmus doby. Západná civilizácia je pre mnohých vzor, ideál, túžba – krátke vlasy, oblečenie, predmety každodenného života, motorové píly, dobytok, ťažba zlata, dreva, nerastov.

Tlak civilizácie konzumu je nezadržateľný. Výnimky sú stále zriedkavejšie. Cesta do praveku je stále neskutočnejšia. V rámci celej Amazónie, na tých najodľahlejších miestach by sa už na prstoch dali porátať poslední necivilizovaní predstavitelia miznúceho sveta. Krajín, kde je 21. storočie a súčasne doba kamenná je na svete už len hŕstka. Aj vo Venezuele sú ešte takýto domorodci. Nepočetné migrujúce skupiny národa Hoti a pomerne početní, zato značne rozptýlení Yanomami. Ich územie pokrýva neprístupný terén pralesa a vysočiny. Počtom zhruba 18 tisíc sú Yanomami najväčší prírodný národ celej Amazónie. Návštevy tohto kmeňa sú striktne obmedzované. Zdá sa, že sa konečne dočkali ochrany pred vonkajším svetom.

Indiáni kmeňa Yanomam

Venezuela, rovnako ako aj Brazília, kde žije zhruba 40% Yanomamov, ale aj niekoľko ďalších z posledných pozoruhodných kmeňov, majú dnes svoje ministerstvá pre indiánske záležitosti. Získať oficiálne vzácne permity pre vstup na ich územia majú len nepočetné vedecké expedície a misionári. Ďalšou kategóriou sú tiež bohatí výletníci, využívajúci drahý servis helikoptér a kontaktov určitých vplyvných ľudí – takých, čo môžu všetko a za svoje servis si nechajú veľmi dobre zaplatiť. V neposlednom rade sú to ilegálni hľadači, prichádzajúci takmer výlučne kôli zlatu a diamantom. Tí boli a ešte sú najväčším zlom územia na Hornom Orinoku. V roku 1993 sa svet dozvedel hroznom masakre, keď bolo zabitých 73 príslušníkov Yanomami. Hľadači zlata prišli do potýčky s indiánmi, ktorá prerástla v brutálny masaker. Zďaleka to nebola jediná hrozná situácia, ale o tejto sa svet dozvedel a vinníci boli prvý krát aj potrestaní. Donedávna boli Yanomami aj tu ohrozovaní pozemkovými špekuláciami.

Bezohľadnosť podnikateľov už mnohokrát pripravila indiánov – vlastníkov pôdy o svoje územia. Tlak farmárov a ťažiarov, lovcov a na ich územia je stále boľavý jav na všetkých kmeňových územiach tretieho sveta. A nakoniec sme to my – nadšenci pre poznanie toho krehkého v nás, čo chceme prežívať a poznávať cez to veľkolepé divadlo honosne nazývané divočina. Šance nemáme veľké. Musíme prekonávať úskalia byrokracie a nedostatku financií. Našou veľkou devízou je ale niečo iné. Je to nadšenie, ktoré už neraz dokázalo, že prináša sebou aj šťastie. To šťastie, ktoré praje len rozhodným a zdravo odvážnym.

Puerto Ayacucho

Provinčné mestečko, kadiaľ všetky cesty vedú do kedysi nekonečných pralesov Amazonas. Je to najjužnejšia časť krajiny, obkolesená Brazíliou a Kolumbiou. Náš zámer nie je jednoduchý. Chceme prejsť rozsiahlu oblasť, ktorá je domovom viacerých indiánskych národov. Pohyb cudzincov tam síce nie je bežný, no nie je ani zakázaný a to je pre nás to najpodstatnejšie. Cieľom je dostať sa po riečnom systéme Orinoka a jeho ramene Casiquiáre k Yanomamom, ktorí žijú mimo rezervácie. A tu je naša šanca, kto neskúsi – neuspeje.

Do Ayacucho prichádzame v čase vianočnom a fiesty. Po niekoľkých dňoch zháňania kontaktov a posledných informácií, ohučaní salsou, konečne vyrážame na vlastnú päsť. Naša túžba sa volá Yanomami. Za Ayacuchom končí bláznivá civilizácia. Posledných 60 km asfaltovej cesty. Obchádzajú sa ňou búrlivé vody orinockých pereí Atures a Maipares, ktoré bránili v minulosti veľkým lodiam v dobývaní panenských oblastí. Práve nesplavnosť rieky rozhodovala o osude celého vnútrozemia. Zostalo uchránené podstatne dlhšie ako všetky ostatné oblasti. Prístav Samariapo je ospalé vidiecke prekladisko. Ráno tu stretávame zopár indiánskych motorových člnov a dva moderné rýchločlny. Konkurencia udržuje prijateľné ceny. Vpravo je Kolumbia, ale hranica, zdá sa, nie je na prekážku aj napriek vzájomnej vízovej povinnosti. Po dvoch hodinách rýchloplavby sa Orinoko definitívne stáča k východu. Je tu aj ústie dvoch veľkých riek s vodou farby cocacoly, ktoré pohlcujú mohutné žltohnedé vody Orinoka.

Cero Yapacana

Tam sme vystúpili na breh v mestečku San Fernanda de Atabapo, poslednej „diere“ moderného sveta. Ďalej žiadny pravidelný transport po rieke už nefunguje. Tu začína naša plavba „naverímboha“. Obchádzam lodníkov s otázkou kto bude pokračovať proti prúdu Orinoka. Mnohé indiánske rodiny obývajú motorové bongá s prístreškom a hamakami. Takto mnohí migrujú cigánskym spôsobom riečnym systémom. Či budeme mať šťastie proti prúdu, to záleží už na náhodách a okolnostiach. Ľahko sa môže stať, že tu takto môžeme „stvrdnúť“ aj pár dní. O 16 dní nám letí lietadlo zo San Carlosu a to by sme mali stihnúť, aby sme pre zmenu „nestvrdli“ tam. Do našej veci zainteresovávam aj vojakov z Guardia Nacional, ktorý majú na starosti registráciu lodí a ľudí. Upozornia nás, ak by sa dakto predsa našiel. V okamihu, keď to pre dnes už vyzeralo nepravdepodobné „chlapík“ na hliníkovom člne na nás vytasil nekresťanskú sumu – 250 tisíc Bolivárov.

Kontrujem na 200, „plácneme“ si a ani nevieme presne kam to má byť, hlavne nech ideme ďaleko. Cena je vskutku zlatokopecká a dá sa platiť tiež v zlate. Títo chlapíci totiž vozia zásoby pre zlatokopov pod Cero Yapacaná, miesto ktoré nám znalec týchto končín maliar pralesa Dungel odporučil, aby sme sa mu radšej vyhli. Mňa naopak celkom provokuje neznámo takejto ľudskej divočiny. Horšie je to so Vševedom kvôli tej jeho drahej foto technike. Čln brázdi nádherné Orinoko pod surealisticky vymaľovanou oblohou. Nebo je sfarbené zapadajúcim slnkom do oranžova a to všetko sa ešte aj znásobuje v nepokojnej hladine. Kľučkujeme medzi bludnými balvanmi v perejách Santa Barbory. Lodivod, miestny indián, ten sa tu vyzná aj po hmate – dúfam. Keď sú majitelia lode a nákladu v kľude, neobávame sa teda ani my. Snáď len vďaka svitu hviezd, ba možno viac podľa intuície, sa plavíme nebezpečným slalomom žulových obliakov takých typických pre mnohé úseky tejto rieky. V temnote nočnej oblohy a svite mesiaca sa ďaleko na obzore črtá hranol stolovej hory. Tam je náš dnešný cieľ – Yapacaná.

Hodne neskoro v noci motor utíchne, budíme sa. Sme doma. Lodníci nám doporučujú stan postaviť na brehu a príliš sa neukazovať. Nedá mi, aby som však neopáčil aspoň zobďaleč atmosféru nočného života zlatokopeckého kempu. Čakal som viac, ako v Londonovkách z Yukonu. Bujarú zábavu, alkohol, hazard, predajné ženy. Vládne tu naoko kľud a pohoda a možno to tak naozaj aj je. Väčšina garimpeiros, ktorými sú ilegálni Brazílčania a Kolumbijci má proste dovolenku. Sú predsa sviatky a tak sú pri svojich rodinách v ďalekých domovoch.

Ráno ešte pred svitaním je kemp dávno na nohách. Každú chvíľu počuť odchádzať nejaký motorový čln. Pochopili som, že „mina del oro“ – zlatá baňa musí byť mimo osady. Skutočnej aj je. Zlato sa ťaží v masíve stolovej hory Yapacaná, štyri kilometre náročného pochodu od opačného brehu rieky. Exkurziu na ilegálnom nálezisku zdá sa môžeme vypustiť. Cero Yapacaná sa vynára z nekonečnej roviny pôvodného pralesa a patrí k národným monumentom Venezuely. Dnes je hrubo devastovaná, ale tu zdá sa, to kompetentným nijako nevadí. Ešte horšia situácia je aj na Rio Siapa – rieke, ktorá je už priamo v rezervácii Yanomamov. Tam sa údajne na extrakciu zlata hojne užíva aj jedovatá ortuť. Pri letoch nad Guayanskou vysočinou som pozoroval neraz smutné mŕtve stromy na brehoch otrávených riek.

Prvá zlatá horúčka vypukla na rozsiahlom území v pohorí Parima v oblasti horného Orinoka. Vysokotlakové hadice ťažných zariadení rozrušovali riečne brehy, ortuť otrávila vodu, indiáni sa začali stávať závislí na predmetoch, ktorými si zlatokopi kupovali ich priazeň aj ich ženy. Časom na svetlo „vyplávala“ tragédia násilia – vystrieľanej osady Yanomamov. Vyšetrovacia komisia vypátrala, usvedčila a pred súd postavila páchateľov. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii, kedy sa zákon postavil na stranu amazonských indiánov a potrestal votrelcov. Vládnym vojskám na brazílskej aj venezuelskej strane trvalo ešte celé desaťročie, kým pomocou helikoptér a neustáleho hliadkovania vyčistila región úplne. Trvalo mnoho rokov až sa gangy garimpeiros stiahli, no teraz sú zase tu.
Tábor je pôvodne indiánska osada. Títo indiáni poskytujú zrejme azyl zlatokopom a oni žijú z nich. Všade samé odpadky, chatrče indiánov, zlatokopov, sudy s benzínom.

Aj mnohí indiáni pracujú pri ťažbe alebo ako zásobovači na rieke. Zisťujem, či sa niekto nebude plaviť hore proti prúdu. Cítime, že musíme čím skôr preč. Jeden obchodník, ktorý tu predáva za mnohonásobne vyššie ceny mi ticho šepká: „Neukazujte sa tu príliš dlho, mohli by si Vás všimnúť kriminálne živly.“ Je čas na odchod. Na nemalý údiv zvedavcov vybaľujeme našu tajnú zbraň – gumový čln s priznačným pomenovaním – Orinoko. Bol to vlastne skvelý nápad pokrstiť Orinoko na vodách orinockých. Loď sme mali predtým možnosť otestovať na mnohých divokých perejách európskych riek, ale aj na umelom kanáli v Čunove. Batohy priväzujeme šikovne za chrbát aby nám tvorili pohodlné opierky a vyrážame zo zátoky. Naoko lenivý tok veľtoku nám okamžite ukáže, ktoré Orinoko tu bude hrať prvé husle. Bojujeme proti prúdu a pracne sa sunieme z dosahu zlatokopov. Každá loď je naša potenciálna spása, ale možno aj prekliatie. Začína rio-cola alebo loďostop na vode. Chýba nám približne 150 kilometrov k rozvodiu, na miesto zvané Tama Tama.

Druhý deň od Puerto Ayacucha sa začína nádejne. Hneď na prvý pokus, stopneme rodinku v obytnej kuriáre. Pod strechou im visia hamaky aj s pohupujúcimi sa indiánkami a deťmi. Udice, puška, nejaké hrnce a rodinný miláčik – zelený papagáj Loro . Po 15 kilometroch zatáčame k prítoku, kde oni ostávajú. Tak si ešte s nimi rozkladáme oheň, keď je už čas obeda. Kým indiánky chystajú jedlo, chlapi sú úplne happy z testu pre nich neobvyklého gumového plavidla. A Dios amigos a namiesto siesty veslujeme ešte dve hodiny v úmornej horúčave. Ešte z africkej expedície Omo máme na to perfektne overený ochladzovací systém – hodiť sa do vody oblečený. Pirane žerú ľudí aj tak iba ak v hollywoodských filmoch a jediný nebezpečný krokodíl orinocký je tak zdecimovaný, že stretnúť ho by bolo viac šťastie ako smola. Ruskú ruletu s krokodílmi nílskymi sme hrali v Afrike pri ochladzovaní v Omo a bolo ich tam požehnane. Stretli sme ich možno dve tisíc za tie tri týždne. Ak žiadny nebol na brehu, tak aj kalná voda bola „čistá“. Potom šup do vody a rýchlo späť do raftu.

- pokračovanie bude v 2. časti

- chcete vyraziť s Beckom do Delty Orinoka? Pozrite si web CK Anakonda

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.